Otaku Dream

Bola zima. Padal sneh. Do toho mu pofukoval jemný vietor aby rozhádzal vločky po celej krajine. Veľa ľudí túto krásu nazývalo nečasom, ale našli sa aj takí, ktorí takéto počasie milovali. Jedným z nich bol Ryo. Jeho modré oči blúdili po dedine. S kapucňou na hlave a rukami vo vreckách sa vybral do lesa. Ešte raz sa obzrel na dedinu a povedal si. „Tak tento pohľad mi bude chýbať...“, nedokončil vetu, lebo jeho vnútro by vykričalo všetku bolesť a zúfalstvo do sveta a to nechcel dopustiť. Kráčal pomaly. Nemohol sa ponáhľať ani keby chcel. Mal síce len osemnásť, ale cítil sa akoby mal osemdesiat. Vybehol hore schodmi a už nevládal. Srdce mu bilo opreteky, ledva sa vedel nadýchnuť. Opúšťala ho sila. Sila žiť. Nemal už pre koho. Aspoň do posledných dní. Shiemi. Tak sa volá. Áno, pre ňu sa rozhodol žiť. Ale ako?! Veď, choroba nepustí. Bola od neho mladšia, ale vedel, že je tá pravá. Bola však ďaleko. Na míle, ďaleko. Vedel, že ak on zomrie, tak ona sa to dozvie, až keď bude po všetkom. „Arghh .... “, znova to nenormálne dusenie sa vlastnou krvou. Ďalšie sekundy ubiehajú a uvedomuje si, že jeho čas sa kráti neuveriteľnou rýchlosťou. Nechápe prečo sa presviedča, že jeho telo to vydrží a bude opäť s ňou, ale jedno vie naisto, miluje ju. Ako sa dusí, krv mu presakuje cez rukavice a kvapká na doteraz biely sneh. Nohy sa mu podlomia, padá na kolená, zvalí sa na bok, prisunie k sebe nohy a pomaly začína dýchať . Dýcha prerývavo. Jeho pohľad blúdi po krvavých prstoch a premýšľa, koľko krvi stratil. Otvorí dlaň a nemo do nej hľadí. „A-a-ha... vl-vločka...sne-sneží... a-aké kr-krásne...“, pomaly zatne obe ruky v päsť, zaprie sa všetkou silou, čo mu ešte zostala, do zeme a nadvihne sa. Keď sa konečne postaví, dotacká sa ku stromu a oprie sa oň chrbtom. Zahľadí sa na nebo. 'Začalo hustejšie snežiť...' Miluje sneh, miluje zimu. Je taká upokojujúca. Hrdlo ho znova zaškrabalo. Vedel, že o chvíľu príde ďalší nápor kašľa. Teraz už vedel na isto, že už nemá veľa času. A je to tu. Znova začal dáviť krv. On však na to nemyslel. Ako hovoril, „zvykol som si...“. Myslel na ňu. Na jej dotyky. Na tie úžasné chvíľky strávené s ňou. Na víkend. Na reštaurácie, ktoré navštívili, na tie dvojzmyselné poznámky, ktoré spolu vypotili. To ho prinútilo usmiať sa, aj napriek neuveriteľnej bolesti, ktorú cítil. Znova sa mu podlomili nohy, avšak teraz už vedel, že sa už nebude môcť postaviť. Necítil si ich obe. Mobily nechal doma, nemal ako zavolať pomoc. A ani nechcel. Veď jediná osoba, ktorá mu mohla v tejto chvíli pomôcť, bola príliš ďaleko. Priateľov nemal v podstate žiadnych. Často vravel, „idem s kamošmi von“, pravda bola však taká, že jeho "kamoši" boli, buď len nejakí známy alebo ľudia, čo mu predávali drogy. Tie však už dávno nebral. Zmenila ho totiž Shiemi. Kvôli nej sa vzdal všetkého toho svinstva, ako to ona nazývala, a začal žiť bez toho, len z lásky k nej. Seba nenávidel. Nenávidel zo seba každý jeden kúsoček. Ale ju miloval celú. Bola úžasná. Preklínal svoju chorobu, preklínal čas. Sám seba sa pýtal, prečo práve on musí byť skutočne šťastný, až na konci. Sneh padal ďalej. Už necítil zimu. Keď sa pozrel vedľa seba, videl len krv, stekala mu po kútikoch úst. Po lícach mu začali stekať pramienky sĺz. Nie preto, že by sa bál smrti, ale preto, že už neuvidí ako sa jeho najdrahšia usmieva, že neucíti jej vôňu, neopätuje jej pohľad a neucíti jej bozky. Pomaly začal pohybovať prstami po snehu vedľa neho. Písal. Písal svojou krvou do snehu, kde sa ešte nedostala krv. Po chvíli jeho prsty ochabli, privrel oči. Posledné myšlienky sa mu točili okolo víkendu a okolo nej. Cítil, že už dlho neudrží vedomie a tak len zašepkal, aj keď si bol istý, že ho nepočuje. „Milujem ťa...“ A naposledy vydýchol. ---- Keď ho tam na druhý deň, k večeru našli, tak boli neuveriteľne prekvapený. Počas dňa bol totiž prudký odmäk, takže takmer všetok sneh okolo neho sa roztopil. Ostal však, len ten, do ktorého bolo vyryté krvou toto: „Navždy ťa budem milovať“